Stránky

07 júla 2015

Ja, robot

Robot je ten, čo robotuje. O robotoch máme zväčša skreslenú predstavu z fantastických kníh, a hlavne z filmov. S fantastickými filmami sa spája jeden paradox a možno aj viac. Ten, na ktorý myslím, je v tom, že čím viac fantázie vložia autori do filmu, tým je ten film nudnejší. Lebo filmy musia byť o nás, divákoch na tomto svete, inak sú "out of range" (myslím - mimo rozsahu nášho vnútorného záujmu). Náš záujem je zjavný, ale aj taký vnútorný, neuvedomelý. Ale nie o tom som chcel písať.

Ako si ja, alebo vy, predstavujeme robota? V prvom rade je to niečo, mechanicky vykonávajúce nejakú monotónnu činnosť. To je taká reálna predstava, s tou nemá nikto problém. Je len v dokonalej inštrukčnej báze s dokonalými pohybovými (krokovými) motormi, v precíznosti a v kvalite materiálov a zhotovenia. Druhá predstava robota je podobná.Základ tvorí podobne precízna mechanická konštrukcia doplnená o senzory spätnej väzby na úrovni audio a video vnemov. To znamená, že sa svojim spôsobom orientuje v priestore a čase.

Tretí typ robota vlastne ani nepatrí do tejto sféry úvah. To sú tie roboty, s "vlastným menom" ako ľudia, ktorí konajú ako ľudia, kombinujú vo svojej "mysli" svoj stav a stav okolia a hlavne, rozhodujú sa nezávisle od svojho prvotného zadania. Myslím si, že ani japonské roboty obsluhujúci v reštaurácii do tejto sféry nepatria. A tiež si myslím, že také roboty nikdy nebudú ľudským umom vytvorení, lebo by to bolo, ako vyrobiť automatický guľomet, ktorému by sa nedali vypnúť baterky a strieľal by na všetko, aj na svojho stvoriteľa - bez morálnych princípov, ktoré sa ťažko programujú.

Mal som to šťastie vidieť roboty pri práci. Boli to veľké zástupy robotov, ktoré vyrábajú autá. Nie že by vyrobili auto bez pomoci človeka, ale človek popri nich vykonáva, síce nevyhnutné a dôležité, ale predsa len pomocné práce. Kontrolu vykonáva tiež robot. Keď zistí odchýlku z normy, mimo povolenej tolerancie, bez škrupulí vráti výrobok na recykláciu. Ľudia tu vlastne robia prácu robota, mechanicky opakované činnosti, ktoré ešte roboty nezvládajú, alebo na také činnosti majú príliš veľkú "hlavu".

Tu je vhodné konštatovať, že robot na rozdiel od človeka, nemá rozum v "hlave", ale kdesi inde, na bezpečnejšom mieste a časť aj mimo "tela". Jeho hlava je jeho rukou a nástrojom. Je to robotický komplex, do ktorého zapadajú aj robotické vozíky. Keď vás taký vozík stretne, spustí klasickú hudbu. Nieže by bol hudobne vzdelaný, ale hudba je jeho klaksónom. Ak nezareagujete, zastaví sa v bezpečnej vzdialenosti. O všetkom, čo sa v hale deje, sú informovaní operátori výroby, ktorých poznáte podľa červenej farby trička. Sedia pri jednom, alebo viacerých sledovacích  monitoroch. Operátor hneď vie, kde je problém a ak treba posiela opravárov v žltých tričkách na miesto činu. Akú farbu majú pomocné ľudské sily, na to si už nespomínam.

Vidieť halu plnú robotov a len sem - tam nejakého človeka je zvláštny zážitok. Trochu rozprávkový, trochu sci-fi a trochu horor. Ľudská psychika to niekedy nechce akceptovať. Aj preto je každý človek vyškolený na vykonávanie viacerých pozícií a po každej prestávke sa striedajú na postoch. Cez dve polhodinové prestávky si ľudia môžu zajesť, popiť a pofajčiť (cigarety na vyhradených miestach vonku). Niekto venuje prestávku rozhovorom s kolegami a telefonovaním. Na páse pracujú (zriedka) aj ženy. Manažérom sa môže stať každý s príslušnými schopnosťami, škola nie je nevyhnutnou podmienkou. 

Roboty  svoj prestávkový čas prespia. Vychladnú ich horúce hlavy a šetria energiu. Taký je život robota a človeka na "páse". Neviem, ako to vnímali ľudia na prvých "pásoch" u Forda, ale tu je to tak. Náplasťou pre človeka je len pocit, že zarobí viac, ako je priemer inde. Nedá sa nič robiť, my ľudia dneška sme pod vplyvom informácií a dojmov hlavne z filmov, ale sladký život je vo sne, realita cez deň. A žiť sa musí. Ľudská spoločnosť je ako hora, či les. Proste je aká je. Les možno vyrúbať, narastie nový. Ľudia sa nezmenia, ani keď príde na rúbanie lesa, teda na revolúciu. Len všetko začne znova, škatule sa presúvajú, podstata ostáva ľudsky prirodzená.

Človek dneška už dnes nemusí cestovať po svete (aj keď môže ak na to má prostriedky) a spozná celý svet. Aj taký, ktorý existuje len vo fantázii scenáristov. Realita je len v nás, v robotoch, ktorí dostali inteligentný program.


 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára