Stránky

30 apríla 2011

Vanitas vanitatum

Ako každý autor, aj ja si občas myslím, že v mojich článkoch sú tie najväčšie múdrosti. Ak nie najväčšie, tak aspoň veľké. A ak nie veľké, tak aspoň jedna maličká ako zrnko piesku v mori slov. Alebo ani to nie. 
Chvíľu som mlčal, ako by "nebolo o čom". "O čom" je vždy prienik množiny udalostí a mojej ne-lenivosti. Niekedy si však poviem aj to slávne: "Márnosť nad márnosť". Je to tak, že ak vás bolí zub, tak všetko ostatné je márnosť nad márnosť a svet sa točí okolo zubára (zubárky).
- Ešte sa poriadne neskončila kráľovská svadba, Viliam s Kate vraj mali skvelý svadobný deň a už je tu hokej. Začali sme dosť rozpačito. V prvom rade Sisa predviedla seba, nie našu hymnu, potom  "Bratislavčania"" vypískali svojho Vtáčnika. Zrejme pískal aj Mikuláš... Dostatočne rozpačité to bolo na to, aby sme sa potom pomaly preorientovali na hokej. Zápas zo Slovincami (podľa môjho názoru) vyšiel perfektne, presne podľa mojich predpokladov. Najviac som sa obával toho, že naši dajú prvý gól. Našťastie sa to nestalo a dali ho oni... K hokeju sa však rozhodne nechcem odborne vyjadrovať, len tak zo všeobecného nadhľadu. 

- Vraj chceme kolonizovať vesmír. Ja teda určite nie, osídľovať vesmír je predsa božská záležitosť a žiaden iný tvor nemá oprávnenie siať svoje semeno na iných planétach. Alebo je to inak? S kolonizáciou vesmíru sa spája aj etický a ekonomický problém. Zdalo by sa, že ak má firma alebo štát dosť prostriedkov na lietanie k Marsu, tak teda nech lieta, ale to sa predsa dotýka všetkých nás, dotýka sa to našej zeme. Odvážajú sa kamsi do neznáma naše hmoty, naša energia, naša zem. Môže to dokonca narušiť vesmírnu rovnováhu. Nie som presvedčený o tom, že že by nám to malo byť všetko jedno. Áno, pokrok a vízie, to je za tým, len aby tu na zemi neostalo prázdno a čierna diera.

- Vo vojne sme dosiahli ďalší historický úspech - NATO zasiahlo Kaddáfího sídlo, zničená je knižnica... A potom, že história sa neopakuje. Od Ninive a kráľa Aššurbanipala, cez Alexandriu až po dnešok je to stále o tom istom, menia sa len prostriedky ničenia.

Stále je teda okolo nás "ekšn", len doma je pokoj a márnosť nad márnosť sa (zatiaľ) nekoná.

22 apríla 2011

Pápežský celok a detail

Pápež zrejme sledoval televízny záznam zo zhromaždenia veriacich na námestí sv. Petra v Ríme, ktoré sa uskutočnilo na Kvetnú nedeľu. Včera vyslovil ľútosť nad tým, že kresťania sa stali z veľkej časti neveriacimi ľuďmi vzdialenými Bohu.

Videl som priamy prenos z tej nedele a všímal som si (vďaka kameramanom) impozantné celky zhromaždeného ľudu i detaily tvárí jednotlivcov. Videl som tiež istý rozdiel, medzi dojmom z veľkého zhromaždenia a tým, čo bolo vidieť v tvárach ľudí. Zhromaždenie ako celok ukazuje záujem o cirkevné dianie, na tvárach ľudí však vidieť hlavne radosť z účasti na veľkom a výnimočnom stretnutí. Byť zrnkom piesku v púšti poteší, ale človek potom čaká na prídel svojej dennej vlahy, ktorá ho udržuje pri živote.

Na tvárach jednotlivcov preto vidieť obyčajnú ľudskú radosť i starosť o vlastný život, či tomu podobné emócie. A tak je to zrejme dobre, Boh (každého) zhromaždenia je výsledkom snaženia organizátorov a charizmy vedúcej osobnosti. A tak to možno aj musí byť a tak je to ľudské, lebo cesta k imaginárnemu nebu vedie vždy len individuálnou pozemskou úsečkou, ohraničenou narodením a smrťou. V línii priamky danej tradíciou.

Inej cesty na Zemi niet. Preto si nemyslím, že ľudia, hoci aj zo Západu, sú vzdialení Bohu, lebo Boh sa neskrýva v dave, tam je len súčtom a znásobením snaženia organizátorov, aj keď by sa mohlo zdať, že je hlavne tam ale skutočne živý je len v duši každého človeka a v jeho vzťahu k ostatným.

15 apríla 2011

Deň do večnosti

Bol tu čas, keď som sa skoro týždeň nudil. Prejavilo sa to aj navonok ako abstinenčný príznak z nedostatku internetu. Prestali ma zaujímať krížovky, ani sudoku už nezaberalo, tak som sa vybral do terénu. Zaumienil som si, že by mi pomohla dobrá kniha, tak som mieril do "veľkopredajne" Panta Rhei v nemenovanom supermarkete. S tou predajňou už mám isté nedobré skúsenosti, ale teraz som vôbec nevedel čo chcem, len toľko,  aby to bolo rýchle čítanie.

Ako prvý mi udrel do očí Malý princ, ktorého som ešte nikdy nečítal, až to niekedy pociťujem ako civilizačný nedostatok v mojej výchove. Každý to čítal, len ja som "out", ale nech, nech vytŕčam z davu... Práve som nemal náladu na detské čítanie, tak som hľadal ďalej. Váľajú sa tam knihy na veľkých hromadách, hneď vedľa princa ležal nedotknutý štós Michala Kováča, stačil mi pohľad na obálku a mal som dosť. Vedľa neho leží podobná kopa Buša mladšieho, tiež neprosím. Už som čakal, že v ďalšej kope budú vybrané spisy V. I. Lenina.

Neboli. Našťastie. Vtedy mi napadla spásna myšlienka, vybrať si niečo z poézie. Poézia je dobre ukrytá vo vysokých úzkych regáloch. Podľa zásady, čo letí musí byť navrchu a čo nejde, to skryjeme. Spolu stojí česká i slovenská poézia, ako sestra pri sestre. Tam som hľadal podľa hrúbky knihy, lebo dobrého veľa netreba. Nenašiel som nič, čo by ma zaujalo štýlom, alebo obsahom. V poézii je riziko, že človek narazí na veľké lásky, alebo veľké sklamania a to som nechcel. Už som to skoro vzdal, keď prišiel ďalší nápad - keď niet dobrých básní, napíš si nejaké sám, veď času máš dosť. Kúpim si zošit, pero mám a čo ešte treba k poézii?

Už som odchádzal a okolo mňa v únikovej uličke som mával na pozdrav Dánovi, Urbaníkovej, Lasicovi a ďalším. Matkinovi som len odkázal: Aj ja teba. Nakoniec ma predsa chytila spisovateľská celebrita Jozef Banáš. Nie kvôli jeho próze, ani kvôli sláve slávnej dcéry, ktorú nepozerám ale preto, že keď som zobral do rúk jeho Deň do večnosti, po niekoľkých ukážkach som sa rozhodol - v nasledujúci večer ma bude zabávať on. A zabavil, stálo to za to.

Nazval by som to poéziou všedného dňa a plného života. Trochu mi to pripomenulo zbierku Evy Leškovej Srdce je blbec, ktorá má čestné miesto po mojej ľavici v skrinke pri počítači a tam skončí aj Jozef Banáš kvôli tej príbuznosti... Deň do večnosti je úžasná zbierka básní podľa môjho gusta, ktorá ma oslovila aj napriek tomu, že som sa snažil o kritický prístup. Aj keď nie všetky básne v nej majú u mňa rovnakú ozvenu, tie súzvučné rozhodujú.

Básne Jozefa Banáša ma oslovili aj svojou jednoduchosťou a výpoveďou o životných pravdách, múdrostiach a emocionálnych zážitkoch vyjadrených akoby chladnou hlavou, tak nejako chlapsky. Príjemne sa vnímajú zvláštne metafory a myšlienkové zvraty v závere básne, s pointou ako v dobrej poviedke, či fejtóne. Bol to pre mňa dobrý obchod a príjemný večer.

__________________________________
Jozef Banáš: Deň do večnosti, vydal Kelion, 2010
 

Desať rozdielov

Bývala to taká obľúbená hra, maliar nakreslil dva obrázky a bolo treba nájsť desať drobných rozdielov. Rozdiely boli nebadané, v detailoch. Nedávno ma napadlo niečo podobné, ale bez nakreslených obrázkov: Nájdite 10 rozdielov medzi bratislavským šoférom a vodičom z vidieka... Začal som hľadať, ale 10 som ich nenašiel. Možno prídete na ďalšie, mne tieto padli do oka:

- Bratislavčan jazdí "telo na telo" bez ohľadu na rýchlosť, vidiečan si necháva pred sebou primeraný odstup  podľa aktuálnej rýchlosti. Blavákov to náramne škrie, neznesú tú medzeru a snažia sa do nej za každú cenu pichnúť.
- Vidiečan nevpáli do križovatky na červenú, na rozdiel od Bratislavčana, ktorý v tom vidí jasnú príležitosť vyniknúť.
- Bratislavčan si vynucuje prechod do iného pruhu a keď robí vidiečan to isté, Bratislavčan sa čuduje a ako trúba trúbi.

Inak sa v Bratislave jazdí celkom fajn, dá sa stretnúť aj ústretovosť a slušnosť za volantom, ale u pozorovaných dám som si to akosi nevšimol...  :)

Ešte pridám jeden postreh z diaľnice Bratislava - Trnava. Obmedzenie na 110 sa už vžíva do praxe, cesta medzi Trnavou a Bratislavou sa podobá takej pekne rozťahanej kolóne (v exponovanom čase), autá idú v dvoch pruhoch vedľa seba, zväčša aj s odstupom približne tých 70 m. Tretí pruh by bol zbytočný, keby sa občas nevyskytol nejaký odvážny náhlivec.

Dva pravé pruhy sa pohybujú s rozdielom v rýchlosti max. 10 km/h, čo je približne rozdiel v rýchlosti 110 km/h podľa tachometra a podľa GPS. Oba pruhy sú teda v zásade v rámci limitu, s nejakou malou toleranciou. Má to svoju logiku, veď policajti nevidia na tachometer vo vozidle a presnosť merania GPS by mala byť v súlade so skutočnosťou (a s ich meraním). Jediné, čo je tam pre šoféra obmedzujúce, je sledovanie tachometra, alebo jazda podľa tempomatu. O to uvoľnenejšie sa potom cíti, keď je už za vodou (za Trnavou) a môže to dotlačiť na 130 (140 podľa tachometra). Len má chvíľu stiesnený pocit, že jeden pruh mu chýba.

12 apríla 2011

Na okraj

Ak bloger napíše svoj článok v stave emocionálneho rozpoloženia, tak to zvyčajne zapôsobí aj na čitateľa. Niekedy pozitívne, ale často aj negatívne. Keď však chce niekto zanietene písať o politike len na základe obsahu hoc aj mienkotvorných médií a domnienok, mal by si najprv nechať vychladnúť hlavu a vyvetrať emócie. Chladná hlava totiž zvyčajne reprezentuje rozum.

Keby v politike neboli preexponované emócie, nebolo by ani vojen a nikdy by sa nehovorilo, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Začína to kvapkou slova a končí povodňou. Bohužiaľ, politika je vždy boj o prístup k moci a inak to asi nebude, preto v rozhodujúcich chvíľach používa a svätí všetky dostupné, aj emocionálne prostriedky na ovládnutie davu, lebo aj pri úniku na "betla" v mariáši sa hovorí - v národe je sila (alebo, s....a trhá gate).

10 apríla 2011

Rohatka a západka

Rohatka a západka, to je taký malý technický zázrak. Dvojica strojných súčiastok perfektne spolupracuje na tom, aby sa koliesko otáčalo len jedným smerom. Spätný chod nedovolí, jedine zásahom z vonku. Na rovnakom princípe fungujú ceny benzínu. Naspäť cesta nemožná, len vpred sa ísť musí... Práve mi to vyšlo tak, že som natankoval po zvýšení ceny. Je to však relatívne, lebo ak sa pozriem do blízkej budúcnosti, tak som vlastne natankoval pred zvýšením.

Sarkozy začal stavať kanál, ktorý spojí Seinu a Rýn. Hnacím motorom vraj bola finančná kríza a veľké ambície prezidenta (prezidentské voľby). Vodné dielo bude mať 106 km a malo by byť hotové do roku 2016. Z ciest na lode sa presunie pol milióna kamiónov. Investície sú odpoveďou Francúzska na krízu. Núka sa paralela s našim dávnym plánom na splavnenie Váhu a ďalších tokov, či výstavbu plavebných kanálov. Obávam sa, že túto krízu sme premeškali a ktovie, kedy budeme mať my ambiciózneho prezidenta, či predsedu vlády?

Bútľavá vŕba má nový dizajn a nový "favicon". Ak si trochu rozostrím zrak, "F" sa mi zdvojí a tak to čítam ako Filipov Fejsbúk. Celkom vážne však musím skonštatovať, že tá jeho nová stránka nadobudla po zmene dizajnu "look" profesionálneho publicistu (hádam nepreháňam :). Pozitívne pre mňa je aj to, že na pozadie si nezvolil čiernu, ktorá je vraj ekologická, ale zle sa na nej číta. Tak teda do nového štartu želám Filipovi kvalitu a výdrž. Lebo vzhľad je iba jedna stránka mince, ktorá sa emituje kvôli (myšlienkovému) obsahu. 

LN upozorňujú, že v priebehu nasledujúceho týždňa príde ku spoplatneniu aktuálneho vydania LN, ale aj archívu. Takže kto si nepriplatí, už si tento článok o zákaze vjazdu starých áut do niektorých českých miest neprečíta. Začína sa nová éra Piano. Všetko raz skončí, prečo nie lacný spravodajský internet? Všetko ide hore, nielen benzín. Tu je idea jasná, za kvalitu si vraj treba tiež priplatiť. Veď uvidíme, ako to dopadne. Dobrá správa je, že na wabovinách nemienim zvyšovať kvalitu. 

08 apríla 2011

Joj, noviny JOJ

TV JOJ porazila RTVS, lepšie povedané, zlikvidovala poludňajší Rádiožurnál Slovenského rozhlasu. Čím to je, že Slovenský rozhlas klesá? Že by to bolo tým, že bývalá generálna riaditeľka, rieši veci neriešiteľné celkom inde? Aj internetová stránka rozhlasu ostala visieť vo vzduchoprázdne neprehľadná a zrejme nedokončená.

Mali sme doma taký zvyk, že počas obeda, ktorý začína vždy presne o 12-tej hodine sme počúvali reláciu Rádiožurnál, teraz už namiesto toho sledujeme poludňajšie noviny na TV JOJ. Sú síce trochu zvláštne, ale na počutie vecné a pestré. Pozitívne je aj to, že správy nepodávajú emocionálne podfarbené, ako je to zvykom na Markíze, kde mám často dojem, že sa vnucujú do priazne diváka.

06 apríla 2011

Babská jazda

Začnem sa sťažovať na osud, možno sa polepší. Chceli sme ísť do kina v Trnave a nakoniec sme skončili v Dunajskej Strede. Tomu sa hovorí osud, alebo inak aj nešťastie. Nie že by sme sa tam nevedeli dohovoriť, to nie, bežnú konverzáciu sme vzájomne zvládali, ale zložitejšie veci už boli menej zrozumiteľné. To nehovorím o filme, ten bol našťastie so slovenskými titulkami. Obrovské nedorozumenie bolo v tom, že táto filmová premiéra bola v skutočnosti prezentačnou akciou nejakej voňavkovej firmy, a niekoľko ďalších firiem iného zamerania, ktoré pre istotu nebudem menovať.

Obnášalo to najprv to, že cena vstupenky bola o 1,00 € vyššia ako obvykle, vraj je v tom aj tombola. Povedzme, že hej. Film mal začať o 18:30, ale keďže "prezentácia" zvaná "Babská jazda" na dedine nikdy nezačína včas, začiatok filmu sa (pre mňa nedobrovoľne) začal s hodinovým meškaním. Keby len to, ale som sa tiež nedobrovoľne poučil, čo je to "kúčovanie" (od slova couch). Teda asi tak by som to zjednodušil, že je to podľa slov prednášajúcej, sedenie v kaviarni a rozprávanie sa s klientmi. Žiadne radenie, ale hlavne hľadanie cieľov a riešení krok za krokom... Budiš, ešte celkom čulí sme to strávili.

Aby som nezabudol aj na pozitíva, za vložené euro dostal každý z nás pohár sektu, rôzne propagačné tlačoviny, balíček čaju, pol kubického centimetra nejakej voňavky a poukaz na menu v nejakej reštaurácii za 5 €. Nie je však jasné, či je to cenový limit, ktorý si treba zaplatiť, alebo menu v hodnote 5 € zdarma. To sa uvidí až tam, alebo asi neuvidí, lebo nemám rád veľké porcie... Kto by si myslel, že to bol koniec, veľmi by sa mýlil. Po filme bola ešte prednáška o tom, ako sa má ozdobiť Veľkonočný stôl. A potom tombola, ktorá už bez nás, ktovie ako dopadla a pohostenie s kúskom pizze. Za ten záver ovšem neručím, lebo som radšej sadol za volant a dal si doma mastný chlieb s cibuľou.

Koho by po tom všetkom ešte zaujímalo, aký to vlastne bol film? Ale predsa, išlo o film z americkej produkcie "Skús ma rozosmiať" (Just Go with It), akože inak, romantická komédia. V niekdajších videopožičovniach by sa rýchlo premiestnil medzi zábavné ležiaky. Popravde trochu mierne drsná komédia vo vyjadrovaní i v použitých gagoch. Našlo sa v nej aj niekoľko miest vhodných na zasmiatie a jedna scéna typu "doják". Nie veľmi dojímavá, len jemne precítená "pravá láska". O príbehu pri takejto komédii radšej pomlčím, bola by to škoda slov. Ako obvykle ide o baby a chlapov a to všetko medzi nimi náležite roztopašné.  

Nebudem sa vyjadrovať v štýle odporúčam/neodporúčam, lebo dnes by som nebol, z pochopiteľných dôvodov, filmársky objektívny. Mal som chuť sa zabaviť, ale po únave z hodinového odkladu s nudnou prezentáciou mi už nálada k humoru padla na nižšiu úroveň. A ešte jeden postreh, nakoľko to bolo bez nášho vedomia organizované ako babská jazda, tak som v sále spočítal chlapov, boli sme štyria, teda pomer muži/ženy 4:50. A ešte jedna príjemná vec, v kine sme sedeli vedľa mladého páru a hneď po pozdrave sme začali rozhovor a po niekoľkonásobnej výmene viet a názorov sme zistili, že sme susedia a bývame v susedných domoch. Svet je malý.

_______________
Oficiálna stránka: http://www.justgowithit-movie.com/
Réžia: Dennis Dugan, Scenár: Allan Loeb, Timothy Dowling, kamera: Theo van de Sande, hudba: Rupert Gregson-Williams, hrajú: Adam Sandler, Brooklyn Decker, Jennifer Aniston, Nicole Kidman, Timothy Dalton

Reedícia múdrosti

Moja rubrika "Perly ducha" sa preplnila a ľúto mi je zmazať tie múdre vety, tak som sa rozhodl ich tu znova vydať napospas čitateľom wabovín ako riadne mimoriadny článok. 
To, čo my voláme civilizáciou, je len snaha človeka vnútiť svoje hodnoty svetu prírody.
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)

Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.

(Ľubomír Feldek)

Ideál je to, čo nie je.
(ja)

Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)

Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)

Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)

Každý predsa vie, že v knihách sa píše konečná a úplná pravda, zatiaľ čo vety na webe píše kdejaký pes alebo šimpanz.
(Nič mimoriadne)

Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)

Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)

Demokracia niektorým vyhovuje len ak majú väčšinu.
(M. Tkáč)

Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)

Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)

Jedine Chuck Norris dokáže z USA urobiť USB :-) 

01 apríla 2011

Karty sú už rozdané

Keďže je dnes piatok, chcel som pôvodne zaradiť túto úvahu do novej rubriky označenej ako "piatnik", analogicky ako "sobotník", ale včas som cúvol, keď som si spomenul na svoju "pravidelnú" rubriku "sobotník". Asi nie som stvorený pre pevne zošnurované poriadky. Preto ma ani niekdajšia povinná vojenčina vôbec, ale vôbec nebavila. Napriek tomu to nepovažujem za stratené roky, lebo som tam získal svoje najúplnejšie elektronické dovzdelanie z logických obvodov, a to v čase, keď ešte logike kraľovali miniatúrne elektrónky.

Poďme však k novotvaru "piatnik", ktorý som zavrhol aj pre zhodu s názvom tradičnej viedenskej firmy PIATNIK na výrobu hracích kariet. Už keď som bol malý, som si všimol na kartách tento názov, lebo karty boli vtedy našou domácou televíziou, učebnicou postrehu, len nie modlitebnou knižkou ako v piesni o balíčku kariet. Ostali mi len pekné kartárske spomienky. Dnes už máme karty založené v spodnom šuplíku ako rodinnú relikviu.

O niečo menej optimisticky, ale o to skutočnejšie na mňa zapôsobil nedávny článok Ludvíka Vaculíka o jarnom uvažovaní na sklonku jesene:
"Pořád píšu: o všem, co mě napadne. Vůbec nečekám, že to bude mít nějaký účinek. Dělám to pro sebe, osvědčilo se mi to: je to zdravé. A jsem i jinak jaksi smířlivější. Nemusím mít na všecko názor, a co si myslíte vy, to mi už vůbec nevadí."     (zdroj: Literárky v síti)

Niekedy je to tak, že karty sú už rozdané a človek nazrie do seba a svet si to ani nevšimne a točí sa ďalej ku svojmu nekonečnu. V pravidelných cykloch podľa mayského kalendára sa blížime k niečomu veľkému. Uvoľnite sa preto prosím, začína víkend. Možno poprší, tak vytiahnite svoj balíček kariet a vstúpte do seba. Lebo je dôležité, v prvom rade, poznať seba samého.