Stránky

30 novembra 2011

Konšpiračná teória

Keď sa blížili voľby, všetci amatérski publicisti písali o svojich stranách, teraz všetci píšu o lekároch a voľby sa tiež blížia. Bál som sa tejto témy, ako čert kríža, lebo nemožno sa verejne postaviť proti svojim dobrodincom... A teraz hádajte, koho tým myslím. Na tom vôbec nezáleží, lebo sa nevyznám. Chodím pravidelne ku svojim lekárom, občas sa aj vzájomne obdarujeme úsmevom. Len ja som vždy tým, čo berie a lekár tým, čo dáva. To však nie je o peniazoch.

Božie mlyny už dlho melú lekárskych odborárov a odbory zase melú vládu. Dalo by sa povedať, že ide o dialóg, ale vskutku ide o dialóg slepého s hluchým. Až sa z toho občas dvíha žalúdok. Už neviem, ako do toho vidieť, ako vážiť argumenty na jednej i druhej strane a vôbec prečo, keď môj hlas je len hlasom volajúceho na púšti? Asi nikto nevie, čo je naozaj za týmto sporom, preto niekto vyslovil názor, že je za tým politika z pozadia.

Politika je za všetkým. Je vôbec dôležité, kto ťahá za odborárske nitky, alebo kto je skrytý za vládou? Vždy tam niekto je, keby nebol, nastalo by politické vákuum. V historicky nedávnych časoch, s presahom do súčasnej súčasnosti sa hovorievalo, že politici klamú (ale vždy tí druhí), až sa hory zelenajú (okrem iného). Fakt to tak vyzerá, ak sledujeme vyjadrenia politikov od revolučných čias, cez dvojnásobné platy, dekriminalizáciu drog, cez premiérku až po ministra, ktorý nás mal brániť.

Nesmieme však dať na čistý význam slov v politike, kde sa vždy stavia pozícia voči opozícii, lebo o pravde vždy rozhodujú súvislosti. Tak isto nesmieme posudzovať históriu len podľa mien, stratili by sme zdravý sedliacky rozum a tiež tie súvislosti. Keby sme však vychádzali z premisy nevieryhodnosti politikov, prišli by sme na originálnu konšpiračnú teóriu. Pán minister a pán predseda odborov uzavreli tajnú dohodu na dosiahnutie spoločného cieľa.

Základom je nedohodnúť sa a doviesť udalosti k takmer absurdnému koncu. Potom sa plánované veci pohnú plánovaným smerom. A je to! Už sa s týmto problémom viac nemusím trápiť, táto teória je upokojujúca. Môžeme si byť istí, že udalosti sa nakoniec zvrtnú k prospechu slovenských pacientov, ku ktorým bohužiaľ tiež patrím (to je tiež súčasťou konšpiračnej teórie a falošného proroctva). Lebo lekári liečia, ale uzdravuje vraj iba pozitívne myslenie.

26 novembra 2011

Nitra, Trou de Fer

Včera som mal príležitosť vidieť premiérové predstavenie filmu Pavla Barabáša "Trou de Fer" v Nitre. Bol to skutočný adrenalínový zážitok. 
  
Premietaniu filmu predchádzala autorská prezentácia dokumentárnej tvorby Pavla Barabáša. Aj z krátkych ukážok z viacerých filmov bolo zrejmé, že pre tvorcov týchto dokumentov je náš svet tak akurát ak nie trochu malý. Ak niekto vie o doteraz neobjavenom mieste na svete, dajte vedieť... Mňa prvýkrát zaujal už pred štyrmi rokmi filmom OMO, cesta do praveku. Po zhliadnutí zostrihov z ostatných Barabášových dokumentárnych filmov viem, že mám v tomto smere veľké medzery, ktoré budem musieť vyplniť.

K autorskému rozprávaniu Pavla Barabáša sa pridal aj Miroslav Dušek, ktorý bol akýmsi "duchovným otcom" expedíciu do Trou de Fer na ostrove Reunion. Miroslav Dušek bol v rozhovore tým akčnejším členom, čo iste vyplýva z jeho dobrodružnej povahy profesionálneho "adrenalínového" športovca. Z rozprávania oboch účastníkov expedície sme sa dozvedeli mnoho zaujímavých podrobností.

Film Trou de Fer neporovnávam s filmom OMO, aj keď sú oba špičkovým zážitkom, tento je svojim spôsobom jedinečný. Už aj tým, že prírodný úkaz Trou de Fer (Železná diera - na stránke je podrobný opis expedície) je výnimočne krásny a divoký a nikde inde na svete sa nevyskytuje. Film nás vtiahol priamo do deja, boli sme virtuálnymi účastníkmi expedície. Neuveriteľné výšky zlaňovania, mohutné vodopády pralesná príroda a to všetko plné nebezpečenstva na každom kroku. A čo sa stane, ak sa lano s horolezcom roztočí? Zakrúti sa vám hlava, súdim podľa môjho zážitku z filmu.

Predstava, že pri zdolávaní strmých stien cez padajúcu vodu, pri pralesných pochodoch s mačetami, či unášaní dravým prúdom vody z piatich vodopádov, museli myslieť aj na filmovanie, ktoré by malo dejovú líniu je obdivuhodná. Tvorcovia tohto diela odviedli kusisko poctivej práce na mieste, ale aj pri technickom spracovaní záberov z expedície. Výsledok preto dáva vynikajúci divácky zážitok. U mňa patrí tento film k zlatému dokumentárnemu fondu. 
Trou de Fer (Železná diera), SR 2011
Scenár,  réžia, kamera: Pavol Barabáš
Strih: Róbert Karovič
Hudba: Michal Novinski
Účinkujú: Miroslav Dušek, Jaroslav Holeček, Natália Borecká, Pavol Barabáš, Martin Chroumal
Produkcia:  K2 Studio, s.r.o.

Pod čiarou: Martinus už ponúka DVD s filmom.

24 novembra 2011

Sudoku

Nedá mi, aby som nepopísal môj včerajší deň. Všetko šlo celkom dobre, až nakoniec som vyviedol niečo, čo som nemal. Výnimočne som zase presedel skoro celé dopoludnie v čakárni. Bola to nuda, sedel som sám v kúte miestnosti a čakal na doktora ako štvrtý v poradí. Videl som na vlastné oči, ako vyzerá závislosť.

Ľudia rôznych značiek postupne plnili čakáreň. Väčšina mala obuté "botasky" a oblečené rifle rôznych odtieňov. Odlišovali sa najmä blúzkami (ženy), fúzami (muži) a ostatným horným oblečením. U niektorých (žien) boli zaujímavé aj vlasy. Našlo sa zopár šedín, nejaká tá plešinka (okrem mojej) a dve až tri bujné ženské hlavy. Dlhé vlasy padajúce na plecia si dáma oproti občas prečesala prstami, ako by vedela o ich dôležitosti. Dávali tvári výraz. 

Posledná skupinka, ktorú som ešte zažil čakajúc, bola jednotná trojka. Boli to dve ženy a jeden muž približne 17 rokov. Matka sa dala odlíšiť len bližším skúmaním vrások. Trojica si hneď po usadení vytiahla perá a sudoku. Všetci traja ako na povel, začali myslieť v číslach od 1 do 9 (najväčšou chybou sudoku je, že nepozná nulu). Musel som si uvedomiť, že kým prišli, aj ja som mal v ruke pero a mini sudoku. Pripadalo mi to, ako keby chceli práve mne nastaviť zrkadlo.

Nový rok je ešte ďaleko, ale predsavzal  som si, že už nikdy sudoku do čakárne nevezmem.

Pointa:  
Kedysi som sám stvoril sudoku, ľahké a jediné a dal som ho na waboviny (nelinkujem :). Odvtedy sa to moje malé "sudokielko" často umiestňuje na prvom mieste v čítanosti wabovín. Nie že by som mu to závidel, ale fakticky je na ňom moja pridaná hodnota (oproti iným článkom), celkom zanedbateľná. Myslím si. Odteraz budú mať hľadači sudoku u mňa alternatívu. 

23 novembra 2011

Stratený v Oklahome

     V titulku tohto článku nie je gramatická chyba, aj keď oficiálny názov divadelného predstavenia o ktoré tu ide, od amerického autora Tracy Letts, sa volá Stratení v Oklahome. Ja som sa akosi strácal pri tomto činohernom predstavení v SND. Scenár Stratených v Oklahome je koncipovaný podobne ako niektoré americké filmy, že dej sa dlho rozohráva a až v závere sa konflikt a jeho rozuzlenie dynamizuje. V tomto prípade to bol kontrast medzi prvým a druhým dejstvom. Dôležitý je dojem, s akým odchádzajú diváci z divadla...
     To, čo teraz napíšem, pripíšem na vrub iba sám sebe a mojej nepripravenosti na činohru. Mám totiž v tomto smere časové medzery, naposledy som videl v SND inscenáciu Tanec toreádorov, a to bolo v roku 2009. 

     Na začiatku Oklahomy sa mi zdalo, že to budú dialógy plné vzletných múdrostí ("život je veľmi dlhý..."), ale nebolo to tak. Pomalé rozohrávanie ma "čičíkalo" a do celkom bdelého stavu ma privádzali až hudobné predely. Zato druhé dejstvo bolo plné nečakaných zvratov. Ja, čo sa ťažšie orientujem v našich rodinných vzťahoch, som bol úplne stratený v tejto zvláštnej americkej rodine. Tu sa dokonca v priebehu zauzlovania a rozuzlovanie vzťahy doslova menili, a tak boli zrazu z milencov brat a sestra. Alebo to nabaľovanie rodiny o vzťahy "by side" (bokovky) u nás nie je až tak často takmer legalizované. 

     Mám dojem, že práve v tých rozdieloch americkej rodiny a našej, bola dosť veľká príčina môjho ťažšieho prijímania diela.  Hereckým výkonom hviezd v tomto predstavení však nie je čo vyčítať. Snáď iba občasná nezrozumiteľnosť v tichých pasážach pre vyššie rady sedadiel v hľadisku. Popravde, až v druhom dejstve vydávali herci zo seba veľa energie, dialógy boli dynamické, slová výčitiek úprimne nevyberavé tak, ako to pri ostrých rodinných škriepkach býva. Môj celkový dojem bol, že som nahliadol do možno typickej americkej rodiny, ktorá má svojské kultúrne špecifiká a ľudia v nej sa ocitajú nečakane v rôznych krajných polohách, či už ide o emócie, alebo praktické záujmy.

     Impozantné bolo plné hľadisko, ktoré patrične aj reagovalo na hru. Celkom zaslúžene nakoniec odmenilo hru aj veľkým záverečným potleskom a povstaním zo sedadiel. Nakoniec si dovolím aj jednu poznámku na adresu publika. V hre sa občas vyskytli aj "ostrejšie" slová zo špeciálneho slovníka. Zaznamenal som napríklad slovo "ko...iny" (nechcem citovať), ktoré si tam v krátkom slede za sebou zopakovali herci celkom 6 krát. Na toto slovo zakaždým reagovalo obecenstvo stupňovaným zborovým smiechom. Zjavne to bolo asi pre divákov osviežujúce, ako feferónka v hovädzej polievke. Jediný, koho to veľmi nerozosmialo som bol asi ja. Nuž, bol som viac pozorovateľ ako divák. Mea culpa. 

     Nečakajte na záver odo mňa žiadne odporúčanie, lebo lepšie je raz vidieť, ako trikrát čítať "recenziu".  Ako som povedal, sú to len moje dojmy. Odborníci to môžu vidieť trochu inak:

- Zuzana Uličianska na kultúra.sme.sk píše o hlbšom odkaze z Ameriky.
- Zaujímavý záver je v recenzii na hnonline.sk: "Aj mnohí Američania označili Lettsove dielo, ocenené Pulitzerovou cenou, za bulvár s prvkami telenovely a sitkomu, v ktorom nechýbajú hysterické scény a príliš veľa otravného kriku". 

Pre úplnosť: 
preklad: Martin Solotruk
réžia: Peter Mikulík 
hrajú: Dušan Jamrich Emília Vašáryová, Diana Mórová, Richard Stanke František Kovár, Branislav Bystriansky a ďalší (podrobnosti tu). 


21 novembra 2011

Mám chuť

Mám chuť, zobrať si príklad z vojenskej kontrarozviedky a niekoho odpočuť. Ale koho, keď je tu také ticho? Dokonca aj "televidenie" som vypol, aj sused konečne vypol svoje rádio, ktoré nás dnes celý deň otravovalo. Odišiel kamsi do sveta a nechal hrať rádio, či čo, na plné pecky, až sa nám steny zachvievali v basových hĺbkach. Som dosť náročný poslucháč a mám rád celé spektrum tónov, hlavne v hudbe. Nestačia mi hlboké tóny bez vyšších harmonických, orezaných stavebnými konštrukciami.

Mám rád aj kvalitné obrazy. Napriek tomu hovorievam, že najdôležitejší je obsah, posolstvo fotografie. Trochu mi však záleží aj na technickej kvalite. Špecifické požiadavky mám na portréty. Zväčša čakám, že na obraze budú oči, nos, ústa a dokonca aj celá tvár. Zdá sa vám to celkom samozrejmé? No nie je to vždy tak. Napríklad na takom fejsbúku. Nebudem prezrádzať súvislosti, trafené husi aj tak možno zagágajú. Čo by ste povedali napríklad na takéto portréty:

- Dáma, stojaca v rohu starej ruiny, sklonená na ňu. Otočená ku mne zadnou časťou svojich riflí. Pekný výhľad na krajinu. Nie že by som také zábery aj ja nerobil, dokonca mám taký, skoro navlas podobný. Moja dáma síce nie je rusovlasá, ale inak je tá podoba dokonalá. Vždy keď tento profil uvidím, niečo sa vo mne vzoprie, taký pocit nespravodlivosti, že som nedostal to, čo som očakával.

Iný portrét ženy, vlastne len kúsok z nej, hoc aj ten najkrajší, vyvoláva vo mne pocit prázdna, studne hlbokej. Aj sa mi tie jej pery páčia, dokonca niekde som napísal, že sú tým najdôležitejším prvkom na obraze ženy, ale bez očí to predsa len nie je to pravé javorové.

Od posledných volieb (a čoskoro budú ďalšie) sa stalo zvykom, fotografické prevtelovanie. Vtedy si niektorí dávali namiesto seba fotku istého nenávideného a zároveň milovaného politika, označenú ako akty "X". Dnes môžeme nájsť dámu prevtelenú do múdreho psíka, ktorý práve našiel kopu hríbov. Atypický je aj cyklista, ktorí si na odpočívadle dáva do tela energiu v kombinácii pivo a káva.

Radšej to už nechám tak, lebo ma tu nájdu priatelia z fejsu a budem mať po chlebe. Začnú sa mi odpisovať z mojich kruhov. Vlastne tie kruhy nehrozia, tie sú na G+ a tam je zatiaľ ticho po chodníku.


19 novembra 2011

In Time

Názvom článku trochu provokujem, ide o americký sci-fi thriller s takýmto originálnym názvom. V češtine "Vyměřený čas" a u nás tiež jednoducho "Vymedzený čas". Čas vymedzený na film je 109 minút, plus úvodné kinoreklamy.Vymedzený čas na opis dojmov nemám, ale nie je toho veľa, čo by som chcel povedať.

V prvom rade, žáner sci-fi bol tentokrát posadený takmer výhradne do oblasti spoločenských vzťahov. Do ďalekej, ale skôr blízkej budúcnosti. Reálne však veľmi blízky súčasnej realite. To je druhý aspekt, ktorý vidieť v tomto filme. Podstatnou ideou filmu je totiž to, že namiesto peňazí beží spoločnosť na hodnotách času.

Každý človek má vymedzený čas a po dovŕšení istého veku si musí čas dokupovať, alebo zarobiť, inak zomiera. V podstate naša realita, len slovo "peniaze"  zamenili za slovo "čas" a slovo "banka" za "správca času".

Čas je samozrejme rozdelený extrémne nerovnomerne (podobnosť čiste náhodná), bohatí majú k dispozícii tisíce a milióny rokov, chudáci musia v potu tváre bojovať o každodenné prežitie. Celý systém je nastavený na neustále zvyšovanie ziskov bohatých.

Tretí pohľad je o ľudskom príbehu, ktorý je vlastne prepracovaním dávneho filmu "Bonnie and Clyde". To je v kinematografii príznakom nedostatku invencie, ale v podstate nie je kam ísť, keď ľudské osudy sú veľmi podobné, mení sa len prostredie a úroveň techniky.

Technickú stránku tohto sci-fi príbehu vo filme bližšie nešpecifikujú, nie je to ani potrebné. Stručne by sa dalo povedať, že tento film je sociálnou satirou na súčasnosť, podanou akosi v druhom pláne, aby to príliš nekričalo, ale to je na inú diskusiu. Film tiež naznačuje, ako to môže skončiť. Pre múdrych je teda varovaním.





18 novembra 2011

Ako švajčiarske hodinky

Niekedy sa mi zdá, že všetko už bolo povedané, tak načo ďalšie slová. Výber wabovín z "lepších čias" je už na svete v tlačenej podobe. Mohol by som začať novú éru. Mohol by som zlikvidovať aj televízor v tejto miestnosti, lebo často ruší moje kruhy. Tak ako aj teraz, stupídnymi reklamami.Vypínam ho, lebo v prípade našich reklám neplatí to staré, že opakovanie je matkou múdrosti, ale práve naopak, opakovaním sa z pravdy stáva lož.

Nedávno som uskutočnil takú malú súkromnú štatistiku reklám na jednom z komerčných televíznych kanálov. Prebiehalo to tak, že som si zaznamenal celé vysielanie od 16. hodiny do polnoci. Potom som urobil niečo úplne opačné, ako zvyknem robiť pri bežnom zázname. Čo najrýchlejšie som prebehol programy a sledoval som len reklamné vysielanie. Veru tak, bolo to niečo otrasné. Dve hodiny nič iné, len reklamy, jedna horšia ako druhá.

Najhoršie bolo sledovať tie isté úbohé reklamy niekoľkokrát za sebou. Ale vydržal som. Tu sú moje štatistické zistenia:

- Za 8 hodín bolo odvysielaných 16 reklamných blokov, teda priemerne dva bloky za hodinu.
- Až na niekoľko výnimiek, bola dĺžka reklamného bloku 8 minút. Takmer presne, ako švajčiarske hodinky.
- Dĺžka úseku medzi reklamami bolo minimálne 7 minút, maximálne 50 minút, ale najčastejšie to bolo okolo 20 minút. 
- V tomto intervale 8 hodín bolo venované reklame približne 26 % vysielacieho času.

Najpôsobivejšie (na nervy) sú reklamné bloky zaradené niekoľko minút pred skončením filmu. Úžasný, aj keď veľmi priehľadný psychologický manéver. Zlaté verejnoprávne televízie, ako STV, alebo ČT, kde neprerušujú vysielanie programu reklamou. 


13 novembra 2011

Nemám čas

Nemám na nič čas, to je dobrá výhovorka, keď sa človek nechá rozptyľovať všetkým možným a na poctivé blogovanie kašle. Teda, nie že by som chcel zanedbávať písanie, ale akosi mi to nevychádza. Ale už to hádam bude lepšie, lebo horšie už bolo.

Dnes som videl úžasný film Melódie môjho srdca v TV. Úžasný (alebo ja som mal úžasnú náladu) v tom zmysle, že to bolo o chlapcovi s mimoriadnym hudobným nadaním. A ešte niečo, bol výborne a presvedčivo zahraný, až tak, že v závere skoro skĺzol do filmového klišé. Šťastné konce sú už raz také, potešia nás a ak sú dobré, aj dojmú. Proste hudba a šťastný koniec príbehu nenechajú jedno oko suché. Asi mám hudobný deficit, musím to čoskoro napraviť. V minulých dňoch som odmietol zaujímavý klavírny koncert, nasledujúcu príležitosť si už nenechám vziať. Alebo, že by som si zahral na fujare?

Okrem pozerania filmu som dnes urobil aj jednu zaujímavú vec. Zahral som sa na čitateľa wabovín. Urobil som si výber z môjho blogového denníka, ktorý obsahuje 65 článkov uverejnených v rokoch 2006 - 2009. Je to taký pokus, čitateľský mini prieskum. Výtlačok posielam čitateľom mimo okruhu internetu na získanie spätnej väzby. Bolo to čítanie aj pre mňa celkom užitočné, lebo ma prinútilo urobiť na tých článkoch dodatočnú jazykovú korektúru a priznávam sa, že z textu vypadlo veľa trojbodkových koncov. Prechádzam na jedno-bodkové konce viet...
  :-)


04 novembra 2011

Germa radí...

Najhorší je nerozhodný stav vecí. Napríklad dnes, chcel som písať o jednom neuváženom výroku našej premiérky, potom sa mi núkala úvaha na tému "zajtra". Premiérka je v hektickom období rozhodovania o sebe a ešte ju ťažia aj naše štátne, ale aj európske záležitosti. Musí vyťahovať horúce gaštany z pahreby, aj keď ich tam sama piecť nedala. Problémom je, že ak pre nás nejaký nevytiahne, prídeme aj o tie gaštany na stromoch pod Gýmešom. Tak som radšej politiku nechal bokom.

"Zajtra" ma oslovilo ústami jednej bývalej kolegyne, čo ma už dávno nevidela a teraz keď ma zbadala, hneď vyriekla nado mnou svoj ortieľ, vraj som pribral. Tak neviem či má pravdu, ale moja domáca váha, ak neklame, sa vychyľuje  už dlho stále rovnako. Musel som na taký úder z "voleja" reagovať, tak som neopatrne zahlásil, že od zajtra prestanem jesť. Zamrzelo ma to, lebo viem, že do zajtra vyhladnem a nerád dávam prázdne sľuby. Keď som však nad tým zauvažoval, tak som sa upokojil. Zajtra totiž neexistuje, vždy je len dnes. Takže dnes musím jesť, zajtra nie.

Vyhladnutý som potom narazil na Germin blog, v ktorom varí a pečie dobroty. Tentokrát upiekla zákusok s tekvicou. Zaujalo ma to, lebo som bol hladný, tak som si recept vytlačil a keď som dostal od ženy povolenie na pečenie, dal som sa do svojej tekvice. Tú som práve nedávno doniesol z tržnice, takú tú lahôdkovú na pečenie. Tak sa z nej kúsok ušiel do zákusku. Všetko prebehlo naprosto presne podľa návodu, len sa mi to spravilo trochu hustejšie ako je na strednom Slovensku zvykom, ale nevadí, nabudúce budem múdrejší, len neviem ako.

Nebudem tu dokumentovať priebeh ani výsledok, dokumenty som hodil na svoj foto-blog, tam sa môžete presvedčiť na vlastné oči. Výsledok bol podľa očakávania veľmi dobrý. To podstatné - tekvica tam v chuťovej zmesi zaznieva len veľmi decentne, inak je to tradičný zákusok, aký sa u nás pečie na veľké sviatky. Možno by som nabudúce dal, oproti návodu od Germy, trochu menej cukru. Vďaka za recept. Nabudúce vyskúšam aj germinu cviklovú polievku. My sme dnes mali ako polievku demikát a bol vynikajúci.

Germáni Gurmáni skúste demikát...

02 novembra 2011

Lawrence a Andrea

Natrafil som na rozhovor Andrei Vadkerti s Larrym Kingom na TA3 a vypočul som si to až do konca. Bolo to fajn, ľudské rozprávanie a aj otázky boli na úrovni. Andrea bola suverénna a aj jej angličtina znela úplne prirodzene. Bol to emotívne, ale vecne vedený rozhovor. Andrea má za to u mňa "k plus" :)