Stránky

27 januára 2012

Minca času

Blogy sú vo svojej podstate podenkovou žurnalistikou. To obvykle z hľadiska aktuálnosti, ale často aj z aspektu kvality. Chcem veriť, že toto nie je môj prípad ( :-)) Každý človek (aj bloger, ak je človek) verí, že je svojim spôsobom výnimočný. A naozaj je a musí byť, lebo každý jedinec je v myslení jedinečný. V tom som asi aj ja tým najobyčajnejším človekom. Tiež si všeličo namýšľam a domýšľam...

Práve sa chystám urobiť taký malý pokus. Dva, či tri týždne sem nenapíšem ani slovo, budem len sledovať, ako klesá (stúpa :) čítanosť článkov z archívu mojich wabovín. Nebudem reagovať na diskusiu, ale nie je zakázaná. Chcem vedieť či to tento blog prežije. Šance sú. Je tu vyhľadávanie v blogu, stačí napísať slovo a otvorí sa konzerva duše mojej (fí ha, to mi teda vyšlo :) na danú tému.

Je tu "obsah wabovín" podľa dátumu, je tu "zoznam rubrík" zoradený podľa abecedy (v zátvorkách je počet príspevkov na danú tému). Niet nič ľahšie, ako sa naladiť na moju nôtu. Ostáva mi len dúfať (aj vám, ak máte čas určený na bohapusté čítanie starých myšlienok), že tam nájdete niečo zaujímavé a nadčasové. Viem, že čas sú peniaze a v dnešnej dobe nimi mrháme, aj keď si stále myslíme, že ich nemáme dosť. Padnú do dlane a pomedzi prsty von. Ako čas.

Trvácnosť a platnosť múdrych myšlienok je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť - viď politika) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času. Hádžem teda práve teraz svoju testovaciu mincu do fontány.

24 januára 2012

Jo Nesbo

Čítanie je droga, ktorá sa človeku po čase vypomstí neuveriteľným spôsobom. Ako som už kdesi povedal, človek buď žije svoj život, alebo číta cudzie.

Možnože sú tie písmená v knihách natreté zvláštnou omamujúcou farbou, čo nás vťahuje do deja a odrezáva od života. Keby som bol spisovateľ a keby som písal detektívky tak dobre ako súčasný najlepší európsky autor Jo Nesbo, tak by som si to určite vybral za námet ďalšieho thrilleru.

Čitateľ vystupuje ako obeť tajného sprisahania. Číta v posteli najnovšiu detektívku o 14 ročnom dievčati, ktoré bolo znásilnené v tábore Armády spásy na latríne. Únava mu zatvára oči, je presvedčený, že to je pozdnou nočnou hodinou. Odloží knihu a zaspáva v tej najpohodlnejšej polohe.

Zrazu má pocit, že je svieži a čosi ho budí. Nie, ešte sa naozaj nezobúdza, to je predsa sen. Vo sne číta knihu. Drží ju v ruke, ale vidí len časť osvetlenú kužeľom svetla. Jasne vidí tlačený text, číta slová a vety. Ba priam mu vstupujú do hlavy a slová sa menia na významy, vety na myšlienky. Rozprávajú mu strašidelný príbeh.

Je to ako naozaj, až kým sa nezobudí. Potom sa naozaj zobudí a v hlave má knihu. Otázkou je len to, kto ju napísal?
 

Karpatský oblúk

Karpatský oblúk, ako geografický pojem predstavuje horský masív, tiahnúci sa veľkou časťou územia Európy. Jeho dĺžka je približne 1500 km. Najvyšší vrch je náš a volá sa Gerlachovský štít (2655 m n.m.). Oblúk začína v Bratislave a končí v Srbsku, južne od Železných vrát.

Karpatský oblúk prechádza cez niekoľko domovských krajín: Rakúsko, Česko, Slovensko, Poľsko, Ukrajina, Rumunsko, Maďarsko a Srbsko. A práve v tom je môj gastronomický problém "T" versus "K". Nedávno som si v susednom meste kúpil "Karpatskú klobásu" vo veľkom obchode "T" a bola výborná.

Včera mi došli zásoby, tak som zašiel do nášho veľkého obchodu "K" a mali tam tiež "Karpatskú klobásu", tak som si kúpil. Chuťou je však o triedu horšia, síce ešte jedlá, ale úplne iná chuť. Obsahuje viac pálivého korenia a ani s kvalitou mäsa to nie je zrovnateľné s klobásou pochádzajúcou z "T".      

Tak vznikla moja asociácia s Karpatským oblúkom. Ten môj klobásový karpatský oblúk má dva konce, jeden je "K" a druhý "T". Medzi nimi je zrejme široká škála kvalitatívnych odchýlok, od najhoršej po najlepšiu. To je bohužiaľ naša súčasnosť, nedá sa spoľahnúť ani na značku.

Nutne potrebujeme stabilitu, bez nej bude každá ves, iný pes. Tak ako vraví protagonista jednej farby z politického spektra.  Psí záprah musí mať všetkých psov podobnej výkonnosti.



21 januára 2012

Túto rundu platím (varím) ja

Tak som si včera zaspomínal na Waldemara keď som chystal obed pre 5 ľudí. Nie som kuchár, ale k tomu hádam ani nemusím byť. Keby to malo byť pre 70 ľudí, to by už bolo niečo iné.

Mnohé profesie sa dajú zvládnuť aj s dostatkom prirodzenej inteligencie a s trochou sedliackeho rozumu. Napríklad taký vodoinštalatér, na to ani nemusí mať človek vysokú školu. 

Pred pár dňami sa mi stalo, že bolo treba vymeniť vodovodnú batériu v kuchyni. Žiaden problém, ten nastal až keď som zistil, že ani jeden z dvoch ventilov na trase dokonale netesní. Našťastie išlo len o kvapkanie, a to som stačil zachytávať do podloženej nádobky. Asi tak ako to kedysi Vlasta Burian vo filme deklaroval: Ad vitrum adlatum (do prinesenej nádoby).

Všetko dobre dopadlo, nikoho som nevytopil.

Takých prípadov fušovania odborníkom do remesla by sa našlo viac. Trochu ma prekvapilo, len keď sa mi zdravotný brat v nemocnici na chirurgii priznal, že je vyučený automechanik. A tak nejako pristupoval aj k sádrovaniu zlomeniny.






18 januára 2012

Môj džob

Občas sa stávajú také veci, že posledný kúsok chleba je tvrdý ako kameň a človek namiesto žitia číta. Z chladničky vyjedá posledný trojuholník taveného syra, ktorý zapíja kávou. Ešte že tá existuje ako životabudič. Len či to čítanie stojí za to, či je ten vstrebávaný život vhodnou náhražkou skutočného života, to už je iná otázka. Kniha je síce vec, ktorú niekto považuje za božstvo, ale nie každá má tú božskú auru.

Momentálne sa cítim ako zamestnanec firmy, ktorá mi za odmenu leda ak vynadá. Som čitateľ a kto je viac? Spýtal by sa kedysi baník?  Som čitateľ čo nepočíta s ničím iným, len s knihou, v ktorej je na každých 25 strán jedna životná múdrosť. Ktovie, či je to málo alebo dosť. Vlastne to ani nie je kniha, ktorú by bolo možné uchopiť a potom založiť do knižnice. Je to len "súlistie" 150 husto popísaných strán textu.
- S každou robotou je to takto, platia presne toľko, aby v nej človek vydržal, presne toľko aby sa na ňu nevy...al a neukázal im päty. A možno je to len znak úrovne nášho kapitalizmu. A možno príznak novodobého otroctva.
- Naozaj je zvláštne chodiť do práce a robiť niečo, v čom sa vôbec nevyznáme, pričom sa od nás očakáva, že budeme vynikajúcimi odborníkmi.
Čakajú ma ešte štyri múdrosti, ak bude aj naďalej dodržaná doterajšia frekvencia ich výskytu. Možno sa ani nedá povedať, že som v tejto práci čitateľ a možno to ani nie je práca. Povedať, že som teraz čitateľ, by bolo veľmi nepresné. Skôr by som povedal, že som čítač, ak nechcem skĺznuť do anglickej terminológie. Ak to celé dočítam, asi budem po-čítač.   

13 januára 2012

Ako na to

Vopred upozorňujem, že toto nie je recept vhodný nasledovania. Stalo sa mi, že som si mal uvariť niečo na obed. Tak mi v prvom momente napadol guláš, ako jedlo vhodné a chutné, pritom nenáročné na prípravu. To by som však musel ísť nakúpiť mäso. Zmenil som námet na kapustnicu, tiež je to jednoduché a klobása je v chladničke. Lenže nemám kapustu...

Kapustnica za zmenila na ešte jednoduchšiu záležitosť, zemiaky pečené v šupke. Umyl som 6 veľkých zemiakov, potom mi napadlo, že bude jednoduchšie ich uvariť. Keď som ich už mal v ruke, tak som ich ošúpal, dal som vodu so soľou na oheň. Do toho som pokrájal na drobno očistené zemiaky. Keď už boli skoro dovarené, dostal som zjednodušujúci nápad: uvariť klobásu v zemiakoch.    

Stalo sa tak, klobásu som rozdelil na dva kusy a dal som variť pod hladinu zemiakov. Keď sa mi zdalo, že už je uvarená, pripadlo mi rozumné ju nakrájať na drobné kúsky. Tak som aj urobil a vrátil som všetko do zemiakov. Blížilo sa vyvrcholenie, ale ešte som vzal nástroj na pretláčanie zemiakov a zo všetkého som urobil kašu. Kaša vyzerala dobre, len bola trochu riedka, tak som ju zahustil hladkou múkou.

Klobásová kaša na tanieri vyzerala, skoro ako hustý zemiakový paprikáš, ale ešte si to pýtalo niečo navrch. Nie opraženú cibuľku, to by už bolo veľa, ale maslo... Tak som rozložil kúsky masla po povrchu kaše a mňam, je po obede.

Sprepitné

     Včera mi došla kniha, doručená Slovenskou poštou. Od istého času mi poštárka nosí malé balíčky rovno do bytu. Za to som patrične vďačný. Dnes mi doručil knihu "alternatívny" doručovateľ, ani neviem aká je to firma, akýsi "expres". Patrí sa preto okomentovať priebeh doručenia.  

     Ráno o siedmej mi prišla SMS s tým, že dnes mi doručia zásielku a ak by som nebol doma, aby som zavolal na dané číslo. V pohode, som doma, tak nevolám. Po obede mi zavolal doručovateľ, že je pred domom, aby som si prišiel pre balíček. Prezul som si papuče, a šiel som pred dom. Keďže to bola dobierka (9,44€), platil som 10 eurovkou a výdavok som si vzal so slovami - Keďže som si pre zásielku prišiel dolu a nebola mi doručená do bytu, sprepitné patrí mne. 
 
sprepitné [-o-; -ô, -í] s malá, obyč. peňažná odmena za preukázané služby, robotu, diškrécia

10 januára 2012

Pozitívne videnie

Tak rád by som napísal niečo pozitívne! Problém je v tom, že čisté pozitívum na svete hádam ani neexistuje. Všetko dobré má svoje ale, alebo ten povestný háčik. Napríklad tie nové úseky rýchlostnej cesty z Nitry do Banskej Bystrice. Konečne je už viac ako dva mesiace slávnostne otvorená, čo je pochopiteľne pozitívne. Ale už tam vraj bola aj hromadná havária. Dokonca zrazili na ceste aj stádo diviakov. Budovatelia sú tiež prekvapení, že na nej jazdí dvakrát toľko vozidiel, ako sa rátalo. Tomu veľmi nerozumiem, veď pri plánovaní sa musí počítať s rezervou.

Ďalšia vec je, že Google mapy ešte túto cestu nezaregistrovali, nie je na mapách (R1 je na satelitných snímkoch  až od Mlyňan). Tiež by som sa čudoval, ale keby som bol investor, prípadne majiteľ tej cesty, asi by som preventívne Google mapy informoval a žiadal o zaradenie úseku. Chápem, že inak tú cestu zaregistrujú až pri novom snímkovaní terénu. To isté sa týka aj aktualizácie máp pre GPS. Tam je to možno zložitejšie, lebo je viacero typov navigácií a máp, ale tiež by som čakal, že investor poskytne mapové podklady pre zaradenie cesty.

Ukončím tento pozitívno-negatívny spot humorom, presnejšie citáciou z jedného zaujímavého článku:

"Angličtina má jednu důležitou vlastnost. Můžete mluvit dlouho, nic neříct, ale přitom neznít hloupě."

Že by len angličtina?

Viď  originál...

07 januára 2012

Gorila píše

Kto sa ešte nevyjadril ku Gorile, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu. Starý vtip o súdruhovi Žinčicovi z času na čas ožíva. Chcel by som vedieť, či všetci čo píšu o Gorile, vedia o čo ide (najmä v pozadí). Ja teda neviem, len tak hmlisto, napriek tomu, že mám uši i oči otvorené. Objavili sa nejaké dokumenty, o ktorých vraj nie je isté ani to, či sú pravé, alebo nie a za všetkým je ako korunný svedok jeden novinár. Ten zároveň tvrdí, že tá kauza sa nevyšetrí a iste aj vie prečo. Je to takto veľmi zjednodušene povedané, ale ako kostra príbehu na okraj opičích tancov to stačí. Vraj ide o odpočúvanie a korupciu na vysokých postoch. 

V každom prípade to načasovanie určite ovplyvnili blížiace sa voľby, lebo ide o záležitosť staršieho dáta. Ten mediálny a hlavne blogerský boom mi trochu pripomína staré časy, keď sa "pracujúci" vyjadrovali k rôznym vtedajším kauzám (napríklad 2000 slov, Charta 77, anticharta a pod.), ale o samotnej podstate sa nehovorilo a ani veľmi nevedelo. Na "blogu.sme" bolo na tému "Gorila" napísaných za posledné tri mesiace 46 článkov a to asi nie je konečné číslo, aj keď frekvencia výskytu má klesajúcu tendenciu. Ktovie, čo ešte prinesie predvolebný zápas o korytá.

Korupcia je hrozná vec. V tejto súvislosti som si uvedomil, že najčastejšie sa hovorí o korupcii a vplyve domácich zbohatlých subjektov a menej už o korupcii súvisiacej s nadnárodnými monopolmi, ktoré po privatizácii spravujú naše lukratívne strategické monopoly a médiá. Ktovie prečo, veď ľudia sme rovnakí? Podobný zmätok mám aj vo vzťahu k dvom subjektom, ktoré sa tu v pozadí silných politických strán najčastejšie spomínajú - J@T a Penta. A to samozrejme vo vzťahu k dvom silným stranám, lebo slabé nerozhodujú, nech sa to A.M. páči, alebo nie.

A nakoniec, kto má politikov korumpovať, keď nie bohaté subjekty? My chudobní na to nemáme :)

05 januára 2012

Crash report

Inak povedané, správa o havárii, také malé intímne krimi noviny. Mám len jednu hlavnú zlú správu, aj keď sa mi dnes prihodila ešte jedna menšia katastrofa, o tej budem písať niekedy inokedy. Poďme teda k veci: havaroval mi môj počítačový systém. Do môjho systému patrí okrem počítača aj monitor, tlačiareň, kopa rôzneho príslušenstva od myší (mám ich viac v rezerve) cez klávesnicu a tlačiareň až po celú kopu káblov. Tie najviac vzrušujú moju ženu, vždy jojká keď ich vidí. Samozrejme, do systému neodmysliteľne patrí aj stôl a stolička.

Už by mohlo byť jasné, ktorý komponent z tohto systému mi dnes havaroval. Áno, zradila ma stolička. Všetky počítačové stoličky sú poddimenzované, už podo mnou havarovali tri a každá bola inej konštrukcie. Nie, nemám nad sto, dovolené zaťaženie stoličky si pri kúpe vždy overujem, aby som bol v limite. S nami, čo sme stále ľudia, by mali výrobcovia stoličiek predsa počítať. Tiež by mali rátať s tým, že PC stolička nie je len na sedenie, ale aj na "polo-ležanie".

Už aj v kámasutre sa píše, že polohy treba striedať a pri dlhej práci na počítači to platí dupľovane. Teoretici a doktori síce hovoria, že chrbtica by mala byť vzpriamená, potom bazírujú na rôznych správnych uhloch, ale voda života tečie vždy samospádom dolu, s tým sa nedá nič robiť. Tak som sa dnes na stoličke trochu narovnal, smerom k vodorovnej polohe, operadlo zrazu strašne zarachotilo a bol som naozaj vodorovne prehnutý cez sedátko.

Pud sebazáchovy mi chránil hlavu, tak som to vyvažoval nohami. Jedna noha si to odniesla narazením o roh stola. Kosť nártu vydržala, len na povrchu sa objavilo trochu krvi, čo ani nestojí za reč. Chodiť môžem, tak som si hneď, za trest kúpil tú najjednoduchšiu kuchynskú stoličku s kovovým rámom. Nosnosť 120 kg, ale žiadne hojdanie nebude, lebo pri hojdaní sa záťaž zvyšuje koeficientom 1,8 a v tom je u PC stoličiek zakopaný  pes.    

02 januára 2012

Novoročná úvaha

Je tu Nový rok. Teší sa každý kto má nohy, ľudia skáču od radosti. Ale čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci. Čas letí preč bez viditeľných zaváhaní. Nuž, taký je život, lebo plynie. Nezastaví sa ani na okamih, ani s úderom polnoci. Nastala zmena ročného čísla a zmena je vlastnosť života. Tak to plynie, mení sa a opakuje stále. V tom je božský poriadok. My to len opisujeme a číslujeme a myslíme si, že bez nás by to nešlo, ale ide. Aj my plynieme, meníme sa, opakujeme sa. Z pokolenia na pokolenie.