Stránky

28 októbra 2009

Pevné body

V pamäti si najradšej uschovávame príjemné zážitky a asociáciami k nim si oživujeme minulosť, aj keď vždy spomienky znamenajú aj nenávratný koniec. Všetko, čo sme zažili je stratené a mimo reality, ostáva iba film uložený v pamäti. Nič z prežitého sa nemôže zopakovať rovnako a to je deprimujúce.

Pred niekoľkými dňami som pozeral film, v ktorom bola scéna s hudbou a tanečným parketom (nie disko, ale živá kapela) a s prvými tónmi sa vyberali páry do klasického tanca. Tak ako to bolo za našich mladých čias. Spomienky a tóny hudby ma takmer zdvihli zo sedadla, reálne som cítil potrebu vziať partnerku do náručia a točiť sa a vznášať sa v rytme valčíka. To všetko s nádychom mierne bolestivej nostalgie za časmi, ktoré sa už nikdy nevrátia.

Minulosť života je ako film, často sa to spomína aj v súvislosti s prechodom na onen svet, vraj sa nám zobrazí všetko minulé ako film. Vcelku prijateľná predstava, ale ja si ten film občas púšťam aj tak, sám pre seba ako kino jedného diváka. Ten film má jednu zvláštnosť, sú v ňom aj fotografie, také dôležité momenty života, ktoré tvoria míľniky na ceste a sú skutočným zastavením času.

Presne tak, ako ako na fotografii, dá sa aj v pamäti zastaviť čas a pustiť si len niektoré obrazy ako pevné body, s ktorými sa spájajú príjemné chvíle. Mám ich za ten čas celkom peknú kôpku. Väčšina z nich sa pochopiteľne spája s mladosťou. Je to prienik do intímnych svetov, tak žiadne podrobnosti, veď každý z nás má ten svoj album najkrajších chvíľ vo svojom trezore a každý sa pri tých svojich môže zastaviť, aby načerpal presvedčenie, že nežil nadarmo.
.

4 komentáre: