Stránky

31 októbra 2007

Zakliata Trnava

Dva kilometre pred Trnavou, v smere od Šelpíc, sa zastavil život. Kolóna áut sa vôbec nehýbala, potom po kúskoch, proste nuda. Vtedy som dostal nápad , zdokumentovať ten postup...

Po prvú svetelnú križovatku za pol hodiny...


Celkový čas prejazdu mestom: 60 minút... Ráno to bolo ešte horšie, pokazila sa svetelná signalizácia na prechode trate v smere do Šelpíc. Závora hore, ale červené svetlo bliká... Pohlo sa to až keď dvaja železniční policajti nastúpili namiesto blikajúcich červených svetiel.

V nasledujúcich dňoch sa budem vyhýbať Trnave širokým oblúkom.... ale všade to bude zlé. Šťastné cesty ! ... a vráťte sa od svojich zosnulých živí a zdraví...

29 októbra 2007

24 hodín a jedna radosť

Rád by som urobil hrubú čiaru za dnešným dňom, ale v živote hrubé čiary nefungujú. Život sa skladá iba z malých a veľkých radostí a bolestí. Niekedy mám pocit, že radosť je len jedna, ani malá, ani veľká, lebo radosti sa nedajú porovnávať veľkosťou, ale iba okolnosťami, v ktorých prichádzajú.

Práca mi dnes dala to, čo sa od nej očakáva (okrem výplaty) - uspokojenie plynúce z úspešného doriešenia projektu, hoci aj v osemnástom variante, vyjadrené pochvalou od zväčša neprístupnej šéfky, pred rozvinutou hasičskou zástavou... Myslím, že jedno takéto uspokojenie na deň stačí.

Záver môjho dňa bol poznačený zlosťou na istého pána architekta, ktorý postavil dva rady garáží s takou malou medzerou, že ani také malé auto ako je Peugeot 206 nie je ľahké vopchať do chlievika. Je to stará história, ale až teraz prišlo aj na mňa.

Keď si predstavím, že dvakrát za deň tam budem cúvať, je mi zle. To rozhodne musí vyvážiť nejaká "veľká" radosť v každom z budúcich dní... alebo aspoň taká maličká... pani vedúca prosím, aspoň úsmev...

27 októbra 2007

ZMENA ADRESY

Oznamujem všetkým, že som zmenil adresu môjho blogu, prosím tých, ktorí majú "waboviny" v odkazoch, aby si namiesto (http://imadein.blogspot.com/) vložili novú adresu:

http://waboviny.blogspot.com/

ďakujem

...

Mária

Na počiatku sme videli prázdnu jamu, asi tak 2x1m, hlbokú skoro 2 m a po stranách dva kopce hliny...
Na jar v roku 1948 priviezli na konskom povoze dieťa s matkou. To bola prvá dlhá cesta Márie. Ponáhľali sa, lebo ju chcela vidieť stará mama. Keď ju uvidela, krátko na to spokojne zomrela.
Medzi vencami a kyticami kvetov ležala pokojne Mária, vedľa nej v zamyslení jej tri deti...
Keď mala Mária 2 roky, ešte nevedela rozprávať, iba niekoľko slov. Zrazu začala z ničoho nič čisto rozprávať.
Rodina vyjadruje sústrasť pozostalým, ženy v sále začínajú odriekavať mariánske litánie...
Mária bola najmladšia, preto ju všetci mali radi. Polovičnou sirotou sa stala vo svojich troch rokoch... Na otcových pleciach ostali štyri deti.
Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa. Kriste zmiluj sa. Kriste zmiluj sa. Svätá Mária, oroduj za nás...
Ťažké roky nového režimu jej detstvo príliš nepoznačili, vďaka rodine, ktorá sa postarala o výchovu detí.
Nekonečný prúd litánií drása myseľ i srdce... Poklop truhly navždy zakryje Márii výhľad na tento svet...
Stredoškolské štúdiá ukončila pod láskavým dohľadom otca. Začal jej všedný každodenný život.
Mladý kňaz sa lúči v mene zosnulej s týmto svetom a končí s vierou a nádejou v nekonečný život...
Zakrátko prišiel manžel a neskôr aj tri deti... Aj otec u nej našiel dôstojné miesto na prežitie staroby.
Z chóru sa ozvali anjelské spevy. Nádherný zbor ženských hlasov spieva známe cirkevné piesne s novými ľudskými slovami... Ten zbor nás odprevádza na to konečné miesto...
Mária sa nikdy na nič nesťažovala, vychovala svoje deti, najprv spolu s manželom a po jeho odchode sama, až do poslednej chvíle.
Spev žien a modlitba nad čerstvým hrobom:

Zdravas Mária... sestra, amen.

22 októbra 2007

Stroj času nefunguje

Dopravná špička v meste vrcholí. Nenáhlim sa domov, je mi celkom dobre, sedieť v aute a počúvať hudbu z rádia. Sedím, radím, pridávam, brzdím... Spojka, rýchlosť, jemne plyn a neutrál.... a tak donekonečna.

Po desiatich minútach sa mi dokonca raz podarilo zasunúť dvojku. Tak som dnes v Trnave strávil dvadsať minút. Automaticky, ako stroj sledujem slimačiu premávku pred sebou, aj v zrkadle a z rádia ma varuje hlas: Spomaľ máš privysokú rýchlosť... Inštinktívne brzdím.

To je dnešná doba - rýchla, len autá sa občas zaseknú a vlečú sa slimačím tempom v našom náhlení.

Pri ďalšom semafore stojím, aj keď je zelený, za križovatkou nie je pre mňa miesto, tak sa v duchu pokúšam vrátiť do pokojného sveta (?) dávnej minulosti, do čias našich starých rodičov a prarodičov (do čias aj krvavých vojen).

Ako by vnímali náš súčasný životný štýl, techniku a kultúru? Aký by bol ich reálny život našimi súčasnými očami? Cestovanie strojom času ma prenáša do minulosti. Pokúšam sa spojiť súčasnosť s minulosťou - nedá sa, nezhodnosť v mnohých aspektoch.

Nohy sú unavené od ustavičného šliapania na pedále. Túžim po rýchlej jazde, vraciam sa z minulosti do dneška. Na kruháku je už voľno, radím a zrýchľujem, už je dobre. Aj jemné melódie sú jemnejšie, rytmus rytmickejší.

Som voľný, ručičku držím na maxime a míňam nákladiaky... o chvíľu som doma, v našej milovanej súčasnosti... Rád som naladený na súčasnosť a nechápem prečo nás chcú niektorí ľudia vrátiť do minulosti?

20 októbra 2007

Jedna pani povedala...

Vlastne to nebola pani, bol to Jano. Bol s manželkou na fláme a čosi vypil, tak si za volant sadla jeho žena.

Keď vchádzali do úzkej uličky, náhlivo ich obchádzalo auto, v zúženom priestore tak nešťastne, že na oboch autách odrazilo zrkadlá...

Jano so ženou boli prekvapení, keď vystúpili, že to bolo policajné auto s policajtmi z miestneho oddelenia...

Šofér - policajt začal zoširoka:

- Tak čo včul? Jano hneď zistil, že policajt je neistý, zaduploval:

- Čo včul, čo včul? Vy ste sa tam strkali, na vašej strane bola prekážka, mali ste počkať. Čo teraz? Teraz zavoláme policajtov...

- Akých policajtov? Veď my sme policajti..!

- Zavoláme normálnych policajtov... Nedal sa Jano a iste myslel na dopravákov. Zabralo to.

- Veď ja vám to zaplatím, dajte si to opraviť, začal z druhého konca policajt, mám tu 500 korún, vezmite si ich a keď to bude opravené, doplatím... Jano sa okúňal, že až potom...

- Len si ich zoberte, ja sa poznám, keď vám ich nedám, aj tak ich miniem na hlúposti, dôvodil policajt.

Jano sa nechal presvedčiť. Dal auto opraviť, stálo to 1500 a už na to skoro zabudol, keď sa po mesiaci ozval policajt a poctivo vyrovnal svoj dlh, aj keď nebol "normálny"... len sa mu nezdalo, že to bolo také drahé, ale čo už? Dobrí policajti ešte nevymreli.

Dule

Keďže som už zjedol posledné papriky a rajčiny z vlastnej záhrady, tak som sa prvýkrát po dlhom čase pozrel na trh.

Ponuka bola celkom slušná, paprika sa dala nakúpiť za 15 až 20 korún, rajčiny od 15 do 40 Sk. Tie lacné za nič nestáli, tie drahé mi nepripadali príliš výhodné, ale natrafil som na cenu 18 Sk, trhovník sa ich už chcel zbaviť, tak som kúpil skoro 3 kg za 40 korún a sú veľmi pekné, zdravé...

Inú zeleninu som nekupoval, iba pár kúskov brokolice do dnešnej polievky a pár dúl od môjho dodávateľa tabakových priesad... To už mnohí hádam ani nevedia, čo za ovocie sú dule.

Dula (Cydonia) je za surova nejedlá avšak upravená chutí výborne. V starom grécku bola symbolom lásky a plodnosti. Čerstvé plody sú nejedlé, ale sušia sa nakrájané na lupienky pri teplote do 50 °C.

Semená dule sa nejedia, lebo obsahujú toxické látky. Sušené plody sa používajú pri žalúdočných problémoch a bolestiach krku, ďalej proti hnačke a krvácaniu. Robia sa z nich výborné kompóty, a marmelády.

Dule sa dávajú do skríň, bielizeň prevoňajú a ich vôňa zároveň odpudzuje hmyz, takže sa dajú použiť ako ochrana proti moliam..

17 októbra 2007

Po práci legraci

Vypomohol som si (opäť) českou klasikou od Jana Wericha, dúfam, že to na mňa nikto nepichne jazykovednému ústavu... Úžasne sa mi vydaril začiatok nového pracovného cyklu. Ja totiž pracujem na trojmesačné cykly, tri mesiace v práci, potom tri mesiace prázdnin. A tak dokolečka to ide, výnimkou je iba leto, v lete nepracujem zo zásady, lebo je teplo.

Kým som prázdninoval, nastalo v práci niekoľko významných zmien, o ktorých tu samozrejme nebudem písať, ešte to, aby si to prečítal môj šéf a letel by som. Prekvapilo ma, že naše oddelenie už nesedí na druhom poschodí, ale na prízemí. Tie podlažia sa podobajú ako vajce vajcu, tak vo mne ostal zvláštny pocit, že duchom som na druhom a telom na prízemí.

Pôsobilo to na mňa ako mágio (neviem čo je to mágio, ale znie to vzletne a záhadne). Vždy keď som vyšiel z pracovne na chodbu, mal som pocit, že sa vznášam. Pocitovo som kráčal po chodbe druhého poschodia a zároveň som cítil nízku úroveň našej súčasnosti... Bol to napriek tomu príjemný pocit, tak som často vychádzal z miestnosti načerpať trochu magického stavu beztiaže...

Práca je vo svojej podstate inšpiratívna. Nikdy sa mi doma pri PC nerojilo v hlave toľko námetov a príbehov, ako prvé dva dni v práci (veď ma za to aj niektorí v diskutujúci pochválili). Musel som vziať do ruky pero, zošit a písať a písať. Musel som tie myšlienky zachytiť, aby sa nevyparili. Viete, že lebka je pórovitá a niektoré veci sa tak po čase z hlavy vyparia..?

Spočiatku som nemal prístupové heslo do môjho konta, pracovať som nemohol :), tak som iba vymýšľal. Nebudem viac prezrádzať, z mojich začiatkov, iste by vás ani nezaujalo rozprávanie o tom, ako sa naša podniková kuchyňa zopsula, ale novinka z Trnavy možno áno.

- viete, že v Trnave pokračujú vo výstavbe severného obchvatu mesta? Prvá etapa bude dokončená na budúci rok a druhá v roku 2009... To je dobrá správa. Tu je originál výkresu obchvatu.. Čo k tomu dodať? Po práci zábavu a srandičky, to tak má byť...

Spomenul som tu Jana Wericha, bol to múdry a vtipný pán a preto, že máme po práci, doprajte si aj trochu humoru ...... Neobanujete..!

16 októbra 2007

Autocenzúra

V hlave mávam, kopu nápadov na písanie, ale nie všetky sa dostanú von. Hlava je ako väzenie pre myšlienky. Je to prísne strážený objekt z ktorého vychádzajú slová, ktoré si už svoje odsedeli, dostali amnestiu, alebo proste prišiel ich čas. Ich príchod na svet musí byť vždy schválený príslušným cenzorom.

Vnútri, v hlave sa z myšlienok skladajú zo slov vety, niekedy sa ťažko hľadajú slová, inokedy sú hneď po ruke. Hlava je vlastne taká malá pôrodnica, teda "gynda" slov. Nie sú tam síce lekári, iba tí slovní cenzori, ktorí pomáhajú slovám na svet.

Autocenzúru nevozíme v autách, ale nosíme ju v hlavách. Tam niekde, medzi šedou kôrou a ústnou dutinou je taká neviditeľná diera, cez ktorú sa rodia zo slov schválené vety. Vety môžu byť holé, alebo rafinovane zaobalené. Niektoré sú iba výkrikom, či vzdychom.

Ústa sú pôrodným otvorom slov. Zväčša sú dosť veľké, slová vychádzajú ľahko a bez pôrodných bolestí. Niekedy sa vrátia ako bumerang. Tam hore v hlave sedia vážni páni v čiernych oblekoch a pečiatkujú každú kompletnú sadu slov.

Dámy sú tam tiež, kontrolujú slová a slovné spojenia pre vyjadrenie pocitov. Dámy sú v ľahkom odeve, ktorý zdôrazňuje ich vnady, aby tak pútali a rozptyľovali pozornosť pánov cenzorov. Občas sa stáva, že pre tie vzrušené pohľady páni zanedbajú svoje cenzorské povinnosti a pustia na svet aj hovadiny, vulgarizmy, či erotické súvetia a vzdychy precházdajúce do tvrdého porna.

Nuž, veru tak je to na tomto svete, aj v našich mužských hlavách - za všetkým je žena. Neviem ako to funguje v hlavách krásnych žien... To ešte stále neviem...

Niekedy slová neprichádzajú na svet cez ústny otvor, ale sa rodia takými smiešnymi pohybmi ruky s perom po papieri, alebo ťukaním do klávesnice... Pôrodu myšlienok rukou sa hovorí masturbácia...

Je to paradox, ale v modernej dobe sa takto rodí veľa slov, hlavne v blogosfére....


______________________________________________________
Citlivým povahám sa ospravedlňujem, dnes mám vypnutú autocenzúru (to tie ženy)...

15 októbra 2007

Chodím s novou priateľkou

Omladol som pri nej najmenej o 10 rokov. Je pekná, aj keď mnohé iné sú krajšie, ale na tejto sa mi páči jej jednoduchá krása, nenáročnosť prešpikovaná prvkami dokonalosti. Jej tvary sú rovnako príťažlivé, ako prísľuby, ktoré skrýva pod svojim povrchom.

Viem, že žiadna nie je dokonalá... Medzi dobré vlastnosti tejto mojej patrí mladícka dynamika, poslušnosť a snaha urobiť do bodky presne to, čo si želám. Dokonca niektoré moje želania, vykonáva lepšie, rýchlejšie a rafinovanejšie, ako by som si to urobil sám, bez jej premyslených postupov...

Trochu ma omamuje jej silná vôňa, ale akceptujem to, lebo je to vôňa mladosti, ktorá časom vyprchá. Je naozaj poslušná, ľahko sa dá ovládať a usmerňovať aj pri najrýchlejších pohyboch. Stačí sa jemne dotknúť niektorých citlivých bodov a ozve sa z nej hudba sfér. Obľúbil som si ju na prvý pohľad, dnes ráno...

Bohužiaľ nie je celkom moja, patrí inému, mojou je iba dočasne... Je to firemná Pežótka 206...

13 októbra 2007

Pravda víťazí

Kúpil som si Pravdu a s ňou aj DVD "OMO - cesta do praveku".

Bol to vynikajúci nápad, výnimočne silný zážitok z dokumentárneho filmu Pavla Barabáša z plavby dravou Etiópskou riekou OMO, na okolí prales, bez spojenia s technickým svetom... Stretnutia s ľuďmi z kmeňov žijúcich v priamom spojení s prírodou, ako pred tisícročiami, vo svojom svete, z nášho pohľadu v praveku...

Bol som uchvátený hlavne výbornou kamerou, ktorá nepodľahla súčasným módnym trendom, bola absolútne pravdivá. Tak som ju vnímal. Na pozadí pokojných, aj dynamických záberov som obdivoval prácu kameramana v prostredí plnom možných zvratov a prekvapení.

Tento film mi pripomenul dávne doby cestovateľov Zigmunda a Haznelku a môžem konštatovať, že sa nič nezmenilo, stále sú na zemi miesta, kde akoby sa zastavil čas, ale nie život... Stále sú na svete ľudia, ktorých túžba po dobrodružstve vedie do neznámych kútov sveta...

Okolo rieky Omo žijú ľudia na úrovni svojich skromných každodenných potrieb, pracovať pre každodenné jedlo, každodenný úlovok a potom sa celkom prirodzene aj zabaviť spevom a rytmickým tancom. Majú svoje ideály krásy, často chodia úplne nahí.

Ale majú aj svoj svet bojov, vojen medzi kmeňmi... Nič sa v zásade nezmenilo po stáročia, len namiesto luku a šípov majú samopaly...

Som vďačný sám sebe za ten výborný nápad, kúpiť si Pravdu s DVD a nie iné noviny, som vďačný Pavlovi Barabášovi a jeho odvážnym cestovateľom, ktorí podstúpili dobrodružstvo v praveku sveta. Šesť odvážlivcov na rafte, odkázaných len na seba.

...

"Najlepší expedičný film" OMO - cesta do praveku
scenár, strih, réžia: Pavol Barabáš
kamera: Pavol Barabáš
hudba: Michal Ničík

12 októbra 2007

Dnes u mňa neprší

Ľudia sa často rozčuľujú nad chovaním iných, niekedy sa zdá, že oprávnene, inokedy je to na zváženie... Tak mi včera mladá (sympatická) suseda povedala: - Pán sused, neserte ma! Uznajte, že som nemohol voči dáme reagovať adekvátne, tak som sa na ňu iba usmial a ona zmiernila reč..

Celkom rád s touto susedou diskutujem, aj keď som v takom prípade v menšinovom postavení, lebo už som stratil niekdajšiu prax v skoku do reči... Som iste zvláštny človek, lebo málokto sa s ňou pustí do vážnej debaty. Problém je v tom, že z jej dlhého prejavu, s viacnásobne opakovaným motívom je treba vybrať racionálne jadro a to ostatné si nevšímať...

Nedávno ma v telefóne začala oslovovať "Môj zlatý..." (podotýkam, že nemáme spolu žiadne techtle-mechtle), až sa mi srdce rozbúšilo, ale nezaváhal som a hneď som jej to vrátil rovnakou mincou, čo ju trochu zarazilo, prezradila to krátka pauza v prúde slov, v ktorej si ten film pustila ešte raz a pochopila že nie sme z tej istej planéty...

Nezadržateľné prúdy slov mi v zásade nevadia, dokonca v ženských prúdoch sa niekedy nechám unášať vlastnou fantáziou a potom mám problém nadviazať niť... :) Vadí mi, ak sa tie vlny nekonečne opakujú, aj keď sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, toto viacnásobné omývanie tou istou vodou mi nepripadá očistné...

Taký pestrofarebný je náš život, každý má niečo za ušami, každý má inú povahu, schopnosti a talenty... Preto som ku každej odchýlke od normálu (čo je to normál?), od mojej predstavy (človek ako ja...) veľmi tolerantný... Dokonca až tak, že si hovorím - veď ľudská povaha je ako počasie... škoda sa rozčuľovať, že prší, páli slnko, alebo mrzne a sneží, to je vyššia moc...

Hlavné je, že každý deň (každý človek) je iný.

11 októbra 2007

Zrod vegetariána

Aj veľké rozhodnutia sú niekedy úžasne jednoduché a ľahké, tak som sa dnes rozhodol stať sa vegetariánom. Ako hovorím, bolo to veľmi ľahké, lebo na obed (aj na večeru) som mal také dobre vypražené chutnučké fašírky z bravčového mäsa a k tomu dobre pomastené varené zemiaky s petržlenovou vňaťou ozdobené.

Čo vám budem hovoriť, jednoducho pochúťka... K večeri ešte pribudla navrch štrúdľa v dvoch variantoch - jedna jablkovo-orechová, druhá hruškovo-maková. Niet lepšieho klinca po fašírke ako dobre naplnený závin a keď je človek tak dobre napapaný, začne vymýšľať hlúposti, až kým ho nepremôže únava z dobre urobeného jedla.

Kým som zdriemol, povedal som si, že takto to ďalej nejde, predsa len treba prejsť na racionálnu výživu, lebo nech je fašírka akokoľvek chutná, je to len kus mletého opáleného mäsa a to vraj nie je zdravé. Ja už som taký, keď som dobre najedený, aj hladovku by som držal, pravda, len kým znovu nevyhladnem.

Tak sa vo mne v tejto chvíli zrodil vegetarián... No veď uvidíme, ako dlho mu to vydrží... už mám aj zajtrajšie raňajky naplánované - ako prasiatko - kukuričné vložky (asi malo byť vločky...) s čokoládovou príchuťou nasypané do smotanového jogurtu... už sa teším na ráno... len neviem, ako prespím túto noc naplnenú fašírkami.

09 októbra 2007

Heuréka

Našiel som to! Konečne už viem, že slepé črevo nie je appendix a appendix nie je zbytočný...

Takže slečna z vtipu, ktorá chce za mierny poplatok ukazovať miesto kde jej vyoperovali slepé črevo, vlastne myslí na appedix, lebo pri operácii "slepého čreva" sa vždy odstraňuje iba appendix, nie slepé črevo...

Slečna sa nemá čím chváliť, lebo tento tenký výbežok má podľa najnovších teórií veľký význam pri obnove črevnej mikroflóry...

Páni doktori (alebo vrátnici v nemocnici, ako sa kedysi hovorievalo) by nemali len tak, na počkanie odstraňovať tento vzácny kúsok... :)

Viac informácií: osel

06 októbra 2007

Ig ceny

Po dlhšom čase som sa dobre zabavil na článku z "osla" o udeľovaní cien "Ig Nobel 2007". Ceny Ig Nobel udeľujú každoročne v Cambridge (USA). V stručnosti o niektorých tohtoročných ocenneniach...

Cena mieru
- armáde za výskum s cieľom zostrojiť zbraň, ktorá z vojakov urobí vzájomne sexuálne príťažlivé osoby, zbraň nazývaná aj "gay bomba".

Letectvo
- cenu získal kolektív z univerzity v Quilmes za výskum pôsobenia Viagry na škrečkov pri prekonávaní časových pásiem.

Výživa
- za vynález polievkovej misy s konštantnou hladinou a výskum prejedania sa ľudí v blahobyte...

Fyzika
- za štúdium obrazcov na pokrčenom obruse...

Chémia
- cena za projekt na produkciu umelej vanilky z maštaľného hnoja...

...

Myslím, že to stačí na priblíženie americkej "cimermanológie", podrobnosti nájdete na stránke Ig Nobel ceny 2007

.

05 októbra 2007

Pizza zadarmo

Niekde, už ani neviem kde, som čítal odkaz na nejedlé waboviny. Dnes preto chcem, aby boli jedlé aspoň virtuálne..

Tiež som sa niekde, už ani neviem kde vyjadril, že pizzu nemám rád... Teraz to chcem uviesť na pravú mieru, lebo to neznamená, že by som ju nezjedol, iba ju príliš nemilujem (citite ten jemný rozdiel - mať rád a milovať?). Mám radšej jednoduché jedlá, ako slanina, bryndza, mastný chlieb s cibuľou.. :)

Trochu to preháňam, ale fakt je, že pizza je taliansky vynález, tak ako rôzne cestoviny a špagety, okrem makových slížov a šúľancov, tie sú naše, tie si nedáme... Aj pizza sa už dostáva do našej kuchyne, len stále neviem ako ju treba písať... V krátkom slovníku je uvedená ako pizza a číta sa ako picca, ale ja by som to vyslovil jednoducho pica...

Odbočil som do Talianska a pritom som chcel práve o slovenskej pizzi, lebo tak ako sa v slovníku, aklimatizovala, zaradila sa aj medzi typické slovenské jedlá... Neveríte? Včera som dostal letáčik,z neďalekej pizzerie a v ponuke sú okrem iného aj takéto lahôdky:

Gazdovská pikantná - saláma, klobása, feferóny, cibuľa
Maďarská - syr, debrecínska šunka, feferóny, cibuľa

Chlapská - syr, saláma, tabasco, vajce, feferóny, cibuľa
Dračí dych - syr, šunka, olomoucke syrečky, cesnak .... mňam

Bačov sen - smotana, syr, oštiepok, slanina, klobása .... NOVINKA

a konečne aj:

Pizza - posúch - cesnakovo-olivový olej

Na záver silný reklamný ťah: PIZZA ZADARMO !!! Každá jedenásta zadarmo!

Tak neviem, hádam ani dve by som nezvládol... ale poriadny chlap by mohol a hneď by ho aj zapísali do Guinnessovej knihy rekordov...

03 októbra 2007

Poetické zamyslenie

Ak máte náladu na čítanie poézie a chcete sa jej rýchlo zbaviť, zadajte do gúglu výrazy: básne, poézia... Garantujem, že po prečítaní niekoľkých básní zo stránok, z akéhokoľvek výberu, stratíte chuť na poéziu, na dlhší čas...

Každý deň stretnúť úsmev

Niekedy je to tak, že odrazu je tma... Znie to až neuveriteľne, že včera išlo o to, stretnúť človeka každodenne a nielen to, stretnúť človeka s úsmevom.. Čo môže byť viac? Doma, v meste kde som prežil život, takýchto ľudí stretávam často, možno aj každý deň.

Sú to starí známi, kolegovia z práce, alebo len ľudia, ktorých rozoznávam z diaľky podľa spôsobu chôdze, podľa zvyčajného oblečenia a nakoniec aj podľa tváre a niekedy aj podľa mena. Stačí len naznačiť úsmev, byť prvý a stretnem človeka s úsmevom. Je jedno, či na ulici, či v obchode, ale aj hocikde inde, lebo všade tu som doma.

Tak som si pomyslel, aké by to bolo, presťahovať sa do iného mesta, do neznáma... Bol by som odrazu sám? Kto z ľudí by mi bol človekom a kto by opätoval môj úsmev?

02 októbra 2007

Zastavenie

Viem, že by sa patrilo napísať viac ako jednu vetu, ale niekedy aj tá jedna stačí podnietiť fantáziu. Niekedy dokonca aj fantáziu diskutujúcich.. O diskutéroch však len v dobrom, lebo oni sú korením blogu, ich si treba vážiť a ja si ich vážim.. Tých verných, aj tých druhých, ktorí sa tu len tak náhodne zastavia (zastavili) a pridajú (pridali) svoj názor počas uplynulých 17 mesiacov k mojim 162 zamysleniam na wabovinách...

Ďakujem...
___________
motto pod čiarou:
"Kvalita a osobnost bloggera formuje i kvalitu komentářů. Pod skvělým blogem jsou skvělé komentáře, pod hloupým blogem jsou hloupé komentáře..."

(z diskusie k článku "
Psát blog je stále těžší a těžší")